Ak profesionálni pretekári zvládnu prejsť celú trasu dlhú viac ako 200 km len za jeden deň, priemerný cyklista môže využiť možnosť rozdeliť si celú trasu do viacerých etáp. „Trasu sme rozdelili na tri časti, pričom nikdy sme nejazdili viac ako 80 km v jednej etape. Nikam sme sa neponáhľali a radšej sme si jazdu užili,“ hovorí Tomáš Jančárek z Prahy, ktorý sa na zážitok zo Strade Bianche tešil niekoľko rokov a napokon sa tento rok v sprievode manželky do Toskánska dostal.
V závislosti od nálady sú cyklisti povzbudzovaní viac k tomu, aby ochutnali menej toho cyklistického trápenia a viac miestneho vína. „Ak sa nebojíte alebo nie ste príliš hanblivý, môžete sa cestou zastaviť na jednej z mnohých fariem, zaklopať na bránu a s trochou šťastia vás domáci pozvú na pohár vody alebo vína. A vôbec za to nebudú nič chcieť,“ hovorí Tomáš.
Jazdci odporúčajú nosiť so sebou viac vody, ako sú ľudia bežne zvyknutí. Aj na jar či na jeseň sú cesty vystavené ostrému talianskemu slnku a v lete môže poobedná cyklistika pripomínať pobyt v mikrovlnke. Mať dostatok vlastných tekutín je dôležité aj kvôli neistým otváracím hodinám toskánskych obchodov s potravinami. „Na otvorenie jedného obchodu sme čakali asi hodinu,“ smeje sa Tomáš, no jedným dychom dodáva, že v Toskánsku nikdy nebudete trpieť hladom, pretože v každom meste či dedine sa môžete zastaviť a dať si výborný obed, kávu či zmrzlinu.
„Určite je najlepšia možnosť gravel bike,“ tvrdí Tomáš. Zatiaľ čo štrkové cesty by boli nepohodlné a niekedy dokonca nemožné jazdiť na bežnom cestnom bicykli. Horský bicykel by bol príliš pomalý a vzdorujúci.
Typické štrkové cesty tvoria až 70 percent celej trasy, zvyšok je pokrytý asfaltom. Keď sa hovorí o štrku, mnohí cyklisti sa chvejú zdesením, pretože drsné kamenné cesty dokážu prepichnúť aj odolné pneumatiky horských bicyklov. Tu v Toskánsku je však štrk celkom iný. Od krémovej béžovej po žiarivo bielu. Śtrk je známy svojou miernosťou, ktorá je šetrná k štrkovým plášťom.
„Po jednom dni v sedle si zvyknete a naučíte sa jazdiť na tomto špecifickom povrchu bez väčšej námahy,“ hovorí Tomáš. Jazda sa však rozhodne nedá porovnať s tým, na čo sú ľudia zvyknutí na hladkých asfaltových cestách. Jazda po miestnych cestách je dosť hrboľatá a vyžaduje si určité MTB zručnosti.
Pre mnohých jazdcov môže byť stúpanie trpkým prekvapením. Z pohľadníc z Toskánska by sa dalo očakávať, že kopce sa len jemne zvlňujú hore a dole. No ukľudňujúca ilúzia sa rozplynie najneskôr po desaťkilometrovom 12 % stúpaní, ktoré vedie do dedinky Montalcino. Aj keď sa väčšina kopcov nachádza v severnej časti trasy, náročné môžu byť aj výstupy na juhu. „Celkové prevýšenie je okolo 3 000 metrov, aj preto sú medzi bežnými cyklistami pomerne často videní používatelia elektrobicyklov,“ hovorí Tomáš.
Rozdiel medzi severnou a južnou časťou je aj vo vegetácii. Kým na severe sú cesty lemované dubovými a borovicovými hájmi, južné cesty križujú rozsiahle polia, ktoré prechádzajúcim cyklistom neposkytujú absolútne žiadny tieň.
Hoci sa veľa ľudí obáva prachu, realita nie je taká dramatická. Ak vám automobilová doprava na bežných talianskych cestách niekedy pripadá ako na automobilovom pretekárskom okruhu, na bielych štrkových cestách stretnete až jedno auto za hodinu. čo znamená, že prach zvyčajne rozvíria traktory. „Podľa mojich skúseností sú miestni farmári mimoriadne ohľaduplní a vždy, keď uvidia cyklistu, tak zastavia a pustia vás,“ hovorí Tomáš.
Jazda na Strade Bianche je náročná a ako hovoria profesionálni pretekári, nedá sa porovnať s ničím iným, čo poznajú z klasík. „Boli sme nadšení a určite sa čoskoro vrátime,“ sľubuje Tomáš.
