Zoberme si napríklad taký hmotnostný limit bicykla. Jean-Christophe Péraud býval skvelým cyklistom a po striebre na horských bicykloch v olympijskom Pekingu obsadil po šiestich rokoch konečné druhé miesto na Tour de France. A potom sa v UCI stal šéfom materiálovej komisie, ktorá rieši všetko ohľadom vybavenia pretekárov.
Keď mal Francúz vybrať pravidlo, ktoré ho ako cestného profíka najviac hnevalo, mal v tom jasno. Samozrejme! Hmotnostný limit. Táto regulácia bola v platnosť uvedená v roku 2000, keď sa začali objavovať prvé ľahké karbónové rámy. Dôvod? Predsa bezpečnosť. Žiaden bicykel nesmel pri skúške u rozhodcov ukázať na váhe menej než 6,8 kg, pretože by mohol prasknúť.
Hmotnostný limit bicykla? UCI verzus mafia konštruktérov
Avšak dnes už hmotnosť žiadnu bezpečnosť negarantuje, pretože za dve dekády vývoja sa bicykle technologicky posunuli viac než za celých sto predchádzajúcich rokov. Hmotnosť sa znížila a kvalita išla naopak hore. Je preto smiešne v roku 2020 nútiť pretekárov osedlávať „ťažké“ bicykle, keď možnosti výrobcov sú o čosi inde.
„Ako dôvod, prečo UCI nechce limit znižovať, uvádza zníženie pevnosti rámu a tým ohrozenú bezpečnosť pretekárov,“ poodhaľuje Janout, ale sám vie, že dnešné bicykle sa ľahko dostanú na hmotnosť okolo 5,5 kg a výrobcovia ich – aby profesionál, ktorý takýto bicykel používa, nedostal pokutu – zámerne vyvažujú, aby vyhovovali pravidlu. „A hneď tak,“ tuší Janout, „k zmene nedôjde.“
Môže ale dnes argument UCI z vyššie uvedených dôvodov obstáť? Bicykle aj keď sú sebeľahšie, dnes už prakticky nepraskajú pri normálnom používaní. „Nepraskajú, pretože sa na nich nesmie pretekať,“ reaguje však bývalý arbiter, ale veľmi dobre vie, že aj dve dekády nastavenej bariéry musia čoskoro padnúť.
„Na jednej strane je názor UCI, na druhej mafia konštruktérov a výrobcov bicyklov,“ hovorí niekdajší rozhodca. „Zoberte si kotúčové brzdy. Každý už dnes vie, že nezáleží, či bicykel má ráfikové alebo diskové brzdy, ale že zásadnou veličinou je adhézia galusky na povrchu. Ak mám super brzdu a stlačím ju, zastavím síce otáčanie kolesa, ale aj tak padnem, pretože adhézia nie je v poriadku. Avšak veľkí výrobcovia na UCI zatlačili a tá nemala inú šancu, pretože pri odmietavom postoji by stratila sponzorov. A tak to možno skoro dopadne aj s limitnou hmotnosťou bicyklov.“
Kozmický bicykel za takmer 20-tisíc eur?
Pravidla federácie do detailu určujú prípustné uhly a dĺžky pre konštrukciu rámov, ako by mali vyzerať, koľko vážiť a ďalšie veci. Cieľom tohto okliešťovania je taktiež snaha zabrániť výrobe neúnosne drahých bicyklov, akými boli a dodnes sú niektoré špeciály, primárne sa objavujúce na velodrómoch dráhovej cyklistiky.
Briti nedávno ukázali kozmický stroj, zrodený zo spolupráce firiem Lotus a Hope, vyrobený pre ich národný tím na olympijské hry v Tokiu v roku 2021. Sedíte? Nie? Tak to radšej urobte, pretože raketa s názvom HB.T stojí 15 500 libier, vyše 17 000 €. A pozor, to je len rám!
Ten posunul svoje technologické možnosti až k samotným hraniciam pravidiel UCI, ktoré pred dávnymi rokmi stanovila tzv. Luganská charta. Dohoda mala za úlohu okliesniť technologické bláznenie výrobcov bicyklov s cieľom nastaviť fair play podmienky pre všetkých. Pretože všetci sú si rovní a výkon človeka má byť nadradený kvalitám bicykla.
Sklon sedla sa už zmenil
UCI, aj napriek tomu, že sa to možno nezdá, nie je žiaden obrí aparát a je otvorený zmenám. Problémom ale je, že vo svojej švajčiarskej centrále nemá človeka, ktorý by dokázal študovať nuance každej z regúl vo svetle výsledkov, ktoré pochádzajú z nových výskumov a vývoja. Preto federácia veľmi spolupracuje s externými firmami, ktoré práve takéto know-how majú.
A preto – aby sa na jej skonstnatelý, alebo ak chcete, konzervatívny prístup neznášala len kritika – federácia si nedávno nechala poradiť a zrevidovať predpisy ohľadne nastavenia sedla. Predtým bol jediný prípustný sklon „menší než 2,5 stupňa“, zatiaľ čo od roku 2016 je to až 9 stupňov s prípustnou jednostupňovou odchýlkou.
Toto – ako UCI poradili kovanejší experti – je maximálny sklon, pri ktorom ešte nevzniká výhoda, ale zabráni sa pri tom prípadným zdravotným problémom, ktoré by mohli z pôvodných regúl potencionálne vznikať.
Deväťdesiat percent technologického posunu tkvie práve v takýchto detailoch, ako sú napríklad uhly sedla, pretože pri dnešnej úrovni bicyklov už najskôr nepríde moment, kedy niekto ako Archimedes zakričí Heuréka a príde s prelomovým objavom. Dnes ide skôr o konštantné ladenie, aj keď len drobností, ktoré však môžu priniesť veľký náskok.
Ponožkový doping
Počuli ste o ponožkovom dopingu? Je to ďalšia z tých zdanlivých hlúpostí, ktorých sa ale pred dvoma rokmi každý chytil, až musela zakročiť UCI. A od marca 2018 prichystala predpis, určujúci maximálnu prípustnú dĺžku ponožky či návleku na tretry. Po novom teda smú zakrývať len polovicu lýtka, merané od členku po koleno.
„Pôvodne takýto návlek slúžil k tomu, aby pretekárom pri daždi nenachladli nohy,“ vysvetľuje Miroslav Janout. „Ale potom ich začali voziť na dráhe, pretože tam sa hrá o tisíciny sekundy a aerodynamické návleky zvyšujú výkon.“ Sám sa ale musel smiať, keď na Tour de France prechádzali UCI medzi pretekármi a posuvným meradlom si pomeriavali ich lýtka. „Maškaráda.“
Minulý rok na cyklistických majstrovstvách sveta v Yorkshire zase arbitri donútili Holanďanku Pietersovú z nakoniec víťazného tímu pred štartom zmiešanej štafety o niekoľko centimetrov stiahnuť svoje návleky na tretrách, aby tak splnila regule. Inak by na štart nebola pripustená.
Vzápätí sa začali objavovať uštipačné poznámky typu: „UCI rieši zásadné problémy cyklistiky“ alebo „Smiešne, neuveriteľné, bez komentára.“ Sama pretekárka potom na Twitteri napísala: „Proste mám krátke nohy.“
Budú cyklisti nosiť čísla po vzore Ronalda?
S novými návrhmi pravidiel chodia sem tam aj samotní protagonisti vrcholového športu, pretože tí predsa musia najlepšie vedieť, čo im v pelotóne chýba a čoho je naopak naviac.
Richard Plugge, šéf prvoligového celku Jumbo-Visma, volá po konci zastaranej metódy identifikácie pretekárov pomocou pripínania textilných štartových čísel „zicherkou“ priamo na dres. Namiesto toho by sa v dnešnej dobe počítačov mohlo uvažovať o permanentných číslach, vytlačených priamo na dresy pretekárov, čo by – podľa Pulggeho – taktiež zvýšilo divácky zážitok.
Počas jedných pretekov môže váš favorit niesť číslo 7, v ďalšom číslo 52 a to je zmätok nad zmätok. Ale s novým systémom by fanúšik vedel, že napríklad rýchlik Mark Cavendish nosí štrnástku a Chris Froome zase štyridsiatku. Rovnako, ako každý fanúšik futbalu vie, že Cristiano Ronaldo má sedmičku.
Spolu s tlačou by sa eliminoval prípadný problém s pripínaním čísel, ktoré sú všetko, len nie aerodynamické. A každý predsa vie, čo sú to „marginal gains. „Cyklistika sa vyvinula, ale toto je dávno z módy,“ volá Plugge.
UCI by teda mala viac načúvať a vypočuť volania insiderov po inováciách. Inak si ďalej ponesie nálepku skostnatenej inštitúcie, ktorá sa bráni ceste do budúcnosti.
