Gino Bartali
Talianska cestná legenda, ktorá vyhrala Tour de France dvakrát (je dobré poznamenať, že v desaťročnom odstupe), teda v roku 1938 a 1948, Gino Bartali, sa presadil aj v menej známej, ale minimálne rovnako obtiažnej úlohe počas druhej svetovej vojny. Táto skutočnosť bola ozrejmená v roku 2010. Jeho zapálenosť do cyklistiky bola nepochybná, ale len málokto vedel, že prekračovala hranice samotného športu. Počas druhej svetovej vojny to bola práve jeho cyklistická kariéra, ktorá mu pomáhala ukrývať tajné snahy vyslobodiť prenasledovaných Židov počas vojny. S využitím svojho verného dvojkolesového priateľa prenášal správy a dokumenty medzi skupinou Talianskeho odporu. Okrem toho poskytol prístrešie židovskej rodine v jeho pivnici a v konečnom dôsledku im zachránil životy. Táto legenda vo viacerých významoch svojím úsilím dokázala celému svetu, že bol nebojácnou osobnosťou, ktorá sa nebála zobrať osud do svojich rúk.
Alfonsina Strada
Už sme o Alfonsine Strada hovorili, a dôvodom je skutočnosť, že keď ide o prekonávanie tradície, spojenej so ženami a bicyklami, len málo ľudí sa pokúsilo o rovnako odvážny kúsok, ako táto nebojácna Talianka. Do dnešného dňa je jedinou ženou, ktorá sa oficiálne zúčastnila mužskej Grand Tour. To sa jej podarilo počas éry, kedy jednotlivé etapy presahovali dĺžku 400 km. Pretekanie s elitnými mužskými pretekármi v danej dobe sa v jej prípade najviac spája s účasťou na Gire v roku 1942. Počas ôsmej etapy si privodila nepríjemný pád, ale aj napriek zlomeným riadidlám sa nevzdala svojej túžby. Pomocou vynaliezavosti jej vlastnej sa ihneď chopila neďalekej metly, ktorú použila ako spojovací článok a riešenie pri spojazdnení svojho bicykla. Napriek tomu, že stratila niekoľko hodín, neprestajne pokračovala v pretekoch. To jej vynieslo neoddiskutovateľný status cyklistickej legendy, ktorý potvrdila pri dojazde do Milána.
Jonathan Vaughters
Každý, kto mal tú česť prečítať si memoáre tohto cyklistu s názvom One-Way Ticket (Jednosmerný lístok), vie, že Jonathan Vaughters by mohol byť poľahky označený za stelesnenie mnohých paradoxov, ktoré charakterizovali cyklistiku počas uplynulých rokov. Jeho príbeh zahŕňa dvojznačný prístup k opisu života problémového dieťaťa z Denveru, ktoré sa dostalo až na svetlo slávy a v konečnom dôsledku aj podľahlo skorumpovanosti a skazenosti profesionálneho športu. Vaughters sa vysporiadaval so svojou stredoškolskou pozíciou „outsidera“ prostredníctvom dlhých, osamelých jázd v neďalekých kopcoch a sníval o pretekaní v Európe. Bol to sen, ktorý sa mu splnil. Táto skutočnosť ale bola poznačená aj následnou cestou od úpadku k vykúpeniu, ktoré nakoniec vyústili do momentu, kedy sa z neho stala vedúca osobnosť hnutia snažiaceho sa očistiť cyklistiku.
Jeden z pamätných momentov, ktorý uvádza, je stretnutie sa s Lancom Armstrongom v hotelovej izbe počas Vuelty v roku 1998. Pri tom, ako mu Lance vpichol injekciu, povedal: „Teraz si jedným z nás, Jontahan Vaughters. Toto je chlapčenský spolok – každý z nás má špinavé ruky, takže sa nesnaž o tomto napísať knihu alebo niečo iné.“ Stačí povedať, že Vaughters sa rozhodol pre jednu možnosť: rozpovedať príbeh, ktorý mal priniesť svetlo do nášho športu, do športu, ktorý miloval.
Juliana Buhring
Cyklistická legenda, ktorá sa vyznačuje nesmiernou odvahou, schopnosťou vytrvať a nakoniec aj triumfovať, to je Juliana Buhring. Jej život je knihou, ktorú by bolo možné označiť za triler. A to aj napriek tomu, že ešte nedovŕšila 40. rok života. Táto skúsená spisovateľka a ultramaratónkyňa bola vychovávaná v rámci náboženského kultu, ktorému dokázala uniknúť ako mladá žena. Po tomto čine cestovala po svete nomádskym spôsobom, kedy distribuovala jedlo a lieky vo vojne zmietanej Ugande, ale súčasne aj tancovala ako exotická tanečnica, len aby dokázala prežiť. Po tom, čo prekonala niekoľko osobnostných zmien sa obrátila na cyklistiku, prostredníctvom ktorej chcela svojmu životu dodať zmysel. V neposlednom rade aj tým, že ako najrýchlejšia žena na svete dokázala prejsť okolo sveta na bicykli. Vydala sa na takmer 30 000 kilometrovú jazdu, trvajúcu 152 dní, cez štyri kontinenty a 19 krajín. To všetko v roku 2012. Bola jednou z prvých športovkýň s týmto cieľom – s malým množstvom peňazí a bez sponzorov. Juliana pokračuje v prekonávaní bariér v ultramaratónskej cyklistike, čím neustále potvrdzuje, že pravidlá sú na to, aby sa prekonávali.
Bernardo Ruiz
Najstarší víťaz Grand Tour, ktorý je do dnešného dňa medzi nami, Bernardo Ruiz, sa dozaista nikdy nevzdal svojho nespútaného spôsobu prístupu k životu a to aj pri kariére výborného pretekára. Vo veku 95 rokov, je Ruiz stále známy tým, že ho neuvidíte bez cigarety v ruke a s poldecom vodky, zatiaľ čo nadšeným poslucháčom rozpráva jeho príbehy zo života (nielen) cyklistu. Príbeh, ktorý je hodný veľkolepého filmu sa skladá z takých momentov, akým je útek z teroru Franca a nesmiernej chudoby v Španielsku, s vyvrcholením vo veľkolepej cyklistickej kariére. Jedným z najvýznamnejších momentov je skutočnosť, že ako jeden z veľmi mála pretekárov dokázal absolvovať všetky tri Grand Tour v jednej sezóne – a to celkovo trikrát. Jeho túžba po živote a radikálny výzor boli dozaista podmienené jeho rannými stretnutiami s biedou a nedostatkom. Aj preto je sila, ktorá ho viedla počas jeho života k nadľudským výkonom nesmierne vzácna. Skutočná cyklistická legenda.
Marianne Martin
Každý, kto si myslí, že ženy si na Tour de France zaslúžia rovnaké miesto ako aj muži, sa môže potešiť pohľadom na príbeh Marianny Martin. Aký je na to dôvod? Jej prvé miesto v celkovom hodnotení na prvej ženskej Tour de France (Feminin) v roku 1984. Vďaka nemu sa stala prvou ženou a súčasne aj Američankou, ktorá vyhrala Tour. Aj keď budúcnosť tejto ženskej alternatívy je v súčasnosti živo diskutovaná, keď sa po prvýkrát objavil na scéne, jeho účinok na športovcov a fanúšikov bol neopakovateľný. S 18 etapami išlo o najdlhšie ženské etapové preteky v histórii, čím si získali pozornosť svetových športovcov. Marianne sa ale takmer nedostalo miesta. Po tom, čo sa potýkala so zdravotnými problémami v úvode roka, dokázala si vydobyť aspoň posledné miesto v tíme. To ale až po tom, ako po jej ceste do Colorado Springs čakala dve hodiny na amerického národného trénera, Eddie Borysewicza, si vyprosila miesto v tíme. Našťastie, jej vytrvalosť sa vyplatila a aj napriek tomu, že jej úlohou mala byť práca pre líderku tímu, Betsy King. Výkony Marianne ale jednoznačne dokazovali jej famóznu formu, predovšetkým v horských etapách. Nakoniec dokázala vyhrať celé preteky, čím dokázala svetu, že ženy bezproblémovo dokážu zdolať aj Grand Tour a stať sa tak legendami.
