Posledné sezóny mali pre slovenského rodáka možno až príliš netradičné známky stagnácie alebo výkonnostného poklesu. Samozrejme nejde len o nedokonalosť Sagana, ale aj o silnú vlnu nesmierne talentovaných mladých pretekárov, ale aj okolnosti a podmienky, ktoré v jednotlivých rokoch vládli. Tento rok bol špecifický svojím prerušením a následným prudkým vstupom s pretekmi, ktoré namiesto pôvodných siedmych mesiacov, boli natlačené len do troch alebo necelých štyroch. Takéto zmeny je len ťažko možné predvídať a pripraviť sa na ne je ešte o niečo náročnejšie.
Úvod roka na dvoch týždňových etapákoch
Ešte pred pandémiou, teda v januári až marci, sa Peter zúčastnil na dvoch podujatiach, ktoré sa skladali zo siedmych etáp. Prvým bola argentínska Vuelta a San Juan Internacional, ktorá je síce hodnotená nižšou úrovňou 2.Pro, ale nechýbajú na nej zvučné mená a tímy. V teplejšom prostredí, než aké vládne v Európe počas prvého mesiaca roka, sa Petrovi podarilo získať jedno druhé miesto (v rovinatej etape v San Juan, kde nestačil len na F. Gaviriu) a celkovo až päť umiestnení top 10.
O vyše mesiac na to už išlo do tuhého vo Francúzsku, konkrétne na Paríž-Nice. Keďže toto je už 2.UWT, teda najvyššia kategória etapových pretekov, o konkurenciu nebola núdza. Napriek odhodlaným šprintom v 3. a 5. etape skončil druhý, respektíve tretí. Tieto výsledky síce znamenali výkonnostný vzostup, ale stále absenciu túženého víťazstva.
Augustové jednorázovky a Dauphiné
Po ukončení „cyklistickej karantény“ sa pretekári vrátili späť do očakávaného kolotoča pretekov. Tento náhly vpád prekvapil mnohých. Hneď v prvý augustový deň, na Strade Bianche z vyše 160 jazdcov dokončilo len 42. Medzi nimi nebol ani Peter Sagan, ktorý odstúpil v posledných desiatkach kilometrov.
Naopak, Miláno-Turín a Miláno-Sanremo boli povzbudivými výsledkami pred Tour de France. V prvom menovanom sa podľa predpokladov finišovalo v cieľovom šprinte. Silné zloženie pelotónu, kde bol aj A. Démare, C. Ewan alebo W. van Aert, nedoprialo Slovákovi možnosť tešiť sa z víťazstva. I keď porazil F. Gaviriu či N. Bouhanniho, na spomínanú trojicu už nestačil. Obdobne tomu bolo aj na Sanremo. Najdlhšia trať histórie, 305 km, síce vyčerpala všetkých do posledných síl, avšak aj po poslednej dvojici krátkych stúpaní – Poggio a Cipressa – sa balík rútil do cieľa s vidinou spoločného šprintu. V ňom boli klasikári ako W. van Aert, J. Alaphilippe alebo M. Matthews opäť silnejší než Sagan. Avšak tieto dve štvrté miesta boli indíciou, že Saganova forma je na porovnateľnej úrovni s ostatnými elitnými pretekármi.
Critérium du Dauphiné je vždy poslednou zastávkou pred Tour de France. Inak tomu nebolo ani v tomto roku. Pre Sagana však táto skúška nedopadla príliš hodnotne. Štyri dni finišoval v druhej polovici štartového poľa a počas piateho odstúpil. Špecifikom Dauphiné je aj skutočnosť, že nejde o príliš šprintérske podujatie, najmä kvôli množstvu stúpaní a nemožnosti oddýchnuť si aj v prípade neúčasti na celkovom poradí.
Tour ako vrchol sezóny?
Peter Sagan v zelenom drese je asi najikonickejšia predstava o tomto pretekárovi. Aj tento rok bola možnosť doplniť zbierku o ďalší kúsok. Forma, ako sme už napovedali, mala stúpajúci charakter a pri porovnávaní sa s ostatnými klasikármi a šprintérmi nemal výraznejšie problémy. Podstatné bolo udržať si stabilné výsledky a získavať potrebné body všade tam, kde to len bolo možné. Avšak…
Už od začiatku Tour bolo zreteľné, že ašpirantov na zelený dres je viacero. Medzi nich patrili okrem Sagana aj M. Trentin alebo B. Coquard, čiastočne aj W. van Aert (ktorý „našťastie“ mal tímové povinnosti voči P. Rogličovi). A v neposlednom rade aj Sam Bennett. Práve s týmto írskym pretekárom zvádzal Sagan boje o prvé miesto v zelenej klasifikácii. Toto preťahovanie trvalo až do 10. etapy, kedy Bennett nadobro (i keď o tom nikto dovtedy nevedel), prevzal bodovaciu súťaž.
Zlomový moment prišiel v 11. etape, kedy po hektickom šprinte síce Sagan preťal cieľovú pásku ako tretí – za Ewanom a Bennettom – ale jeho počínanie si v šprinte ohodnotili rozhodcovia ako nebezpečné a tým nestratil len body v cieli, ale aj 13 bodov penalizácie. Z 20 bodov straty bolo odrazu 70. Okrem neúspešného snaženia sa o dohnanie tejto straty v únikoch alebo taktických ťahoch celého tímu BORA-hansgrohe, v hre bolo aj etapové prvenstvo.
Sagan počas 21 etáp nemal to šťastie prekonať niektorého zo šprintérov a z Tour odišiel s dvomi tretími, dvomi štvrtými a dvomi piatymi miestami. Hovorilo sa, že Saganovi chýbal ešte mesiac pretekania a dostal by sa do pôvodnej formy. To sú ale len odhady.
Debut na Gire ako zbohom sezóne
Vzhľadom na to, že Sagan pôsobil dlhé roky v talianskych tímoch, bola jeho doterajšia neúčasť na Gire priam do oči bijúca. Tento rok sa to ale zmenilo a aj on si obliekol povestný fialový dres pre lídra bodovacej klasifikácie. Odhadovalo sa, že na Gire sa mu podarí premeniť výkony na výhru v tejto celkovej klasifikácii. To by ale bola pravda, keby Bennetta z Tour nevystriedal Démare na Gire.
Tento Francúz „dovolil“ Saganovi obliecť si fialový dres v štvrtej etape a uchovať si ho počas dvoch dní. Potom víťazstvom v šiestej etape spečatil osud tejto súťaže. O tom, že nešlo len o náhodu, svedčia aj Saganove štyri druhé miesta, z ktorých tri boli zásluhou víťaza etapy, A. Démara. Veľkú ranu osudu dokázal Sagan napraviť prvým víťazstvom sezóny v 10. etape po famóznom úniku a sólového dojazdu do Tortoreta. To však bola posledná bodka za tohtoročnými výkonmi.
V budúcom roku bude mať Peter Sagan 31 rokov. Je to akési stredné obdobie, kedy pretekári majú pred sebou ešte niekoľko sezón elitného pretekania. Samozrejme, neplatí to pre každého a stále, ale fyziognómiu tela jednoducho neoklamete. Môžeme sa ale tešiť na ďalšie víťazstvá Sagana, alebo je toto predzvesť pomalého odchodu? Dúfame, že to tak nebude!
