Tour v roku 1913 bola doteraz najdlhšia Tour, ktorá merala 5 388 km a jeden z favoritov, Eugene Christophe, mal ťažkú úlohu, aby po belgickom víťazstve predchádzajúceho roka získal titul späť do Francúzska.
Keď dorazili preteky do pohoria Pyreneje, Christophe zaostával o 4 minúty za víťazom z roku 1912 Odilom Defraye. Jeho plánom bolo zaútočiť počas legendárnych etáp Peyresourde, Aspin, Tourmalet a Aubisque. Úspešne zaútočil a Defraye, ktorý bojoval s boľavým stehenným svalom, to v spodnej časti Tourmaletu vzdal, mal viac ako hodinový deficit. Jediným Belgičanom na dostrel bol Philippe Thys, ale potreboval by zázrak, aby ho dobehol.
Christophe doslova letel po prašnej ceste a dostal sa na vrchol Tourmaletu, kde zložil zadné koleso a preradil na väčší prevodový stupeň. Bolo to mnoho rokov predtým, ako sa začali používať prehadzovačky. Cyklisti na Tour 1913 museli používať „dvojrýchlostné“ bicykle. Na každej strane kolesa mali dva rôzne prevodníky. Pre zaradenie rýchlostných stupňov museli cyklisti zložiť celé koleso, otočiť ho a prestaviť opačným smerom. V tejto chvíli mal Christophe v klasifikácii na Thysa veľmi pohodlný 18-minútový náskok. Pri zostupe si spieval, spokojný s tým, ako mu ubiehajú preteky. Potom však došlo ku katastrofe. Neskôr napísal:
„Asi 10 kilometrov pred Ste-Marie-de-Campan som cítil, že s mojimi riadením nie je niečo v poriadku. Už som nebol schopný ovládať bicykel. Zastavil som a zosadol z bicykla. A potom som uvidel, že mám zlomenú vidlicu.“
Ako zámočník mohol Eugene Christophe opraviť veľa vecí, ale zlomená vidlica bola už príliš. Bol sám. Takže sa rozhodol dať dolu predné koleso, niesť ho ľavou rukou a rám svojho bicykla mal prevesený cez pravé rameno. Pokračoval v ceste pešo, zatiaľ čo konkurenti ho neustále míňali. Šmýkal sa po kopcoch medzi serpentínami po zadku a hľadal ovčie chodníky, aby ušetril čas. Po desiatich kilometroch pešo sa dostal do Ste-Marie-de-Campan, kde uvidel malé dievčatko.
„Kde je miestna vyhňa?“ pýtal sa Christophe.
„Na opačnej strane dediny.“ „Pán Lecomte je kováč,“odpovedalo dievča.
„Zober ma tam, prosím.“
Keď sa Christophe dostal ku kováčovi vo svojom roztrhanom oblečení a zablatenej tvári, organizátori pretekov ho tam už čakali. Uzavreli vyhňu, lebo čoskoro by sa celá dedina prišla pozerať.
„Tú vidlicu môžem opraviť,“ ponúka Lecomte.
Organizátori boli prísni a kováčovi to nedovolili. Akákoľvek vonkajšia pomoc by Christopheho diskvalifikovala. Lecomte teda mohol Christophovi radiť iba ústne, keď začal vidlicu opravovať sám.
„Potrebujete obe ruky, aby ste na vidlicu mohli tĺcť kladivom,“ hovorí Lecomte.
„Ako mám súčasne dúchať vzduch, aby som udržal silný plameň?“ odpovedá Christophe.
V zúfalstve požiadal 7-ročného chlapca, ktorý sa tam vkradol, aby ovládal mechy. Vidlicu sa mu podarilo opraviť. Po zložení bicykla bol pripravený pokračovať v pretekoch.
„Dobrá práca. Ale malý chlapec za vás ovládal mechy. To je vonkajšia pomoc. Dostanete pokutu 10 minút,“ informoval ho organizátor pretekov.
Christophe nadával, ale zostal sústredený na cieľ. V tej chvíli mal stratu kvôli celému incidentu viac ako 4 hodiny. Naplnil si vrecká chlebom a znova začal šliapať do pedálov. V ten deň ešte stihol predbehnúť ďalších 15 cyklistov a zdolať ďalšie dva vrcholy. Dokázal to, ale jeho sen o víťazstve na Tour bol preč.
Protesty fanúšikov prinútili organizátorov znížiť jeho trest na 3 minúty, ale to nezmenilo výsledok. Eugene Christophe skončil v celkovej klasifikácii na 7. mieste. Vďaka incidentu na Tourmalet v roku 1913 sa však stal slávnejším, než ktorýkoľvek iný šampión tej doby.
