Najdlhšia etapa
Úvodné roky Starej dámy sú známe predovšetkým pre jej extrémne parametre etáp. Preto nie je ničím prekvapivým, že najdlhšia etapa histórie bola zaradená do harmonogramu v roku 1919. Išlo o neuveriteľný „výlet“, ktorý meral až 482 kilometrov. Previedol jazdcov z Les Sables d’Olonne až do Bayonne. Samotnému víťazovi, Jeanovi Alavoine, to trvalo dlhých 18 hodín a 54 minút! Priemerná dĺžka etáp bola konečne skrátená až po roku 1945. Tie najdlhšie merali do 350 kilometrov. Navyše v uplynulých 20 rokoch sme sa dočkali ešte výraznejšieho ukrojovania kilometrov, čo sa prejavuje v maximálnej dĺžke 250 km. Jedno je isté – jazdci na začiatku minulého storočia asi nepoznali bolesť.
Najkratšia etapa
Aj keď zdolávať dlhé etapy je výsadou Tour de France, je to práve mnohorakosť, ktorá z nej robí tak úchvatné a zaujímavé divadlo. Najkratšou kedy prejdenou etapou so spoločným štartom bola tá 15. z roku 1971. Trasa mierila z Luchon do Superbagnéres. Celkovo tak merala len 19,6 km. Záludnosťou bola však skutočnosť, že na tomto krátkom úseku museli pretekári zdolať až 1 900 výškových metrov v Pyrenejských horách. Jose Manuel Fuente vyhral túto legendárnu etapu s finálnym časom 48 minút a 42 sekúnd. Najkratšou rovinatou etapou bola 38 km dlhá „časovka“ na Tour 1988. Adri van der Poel v nej dokázal zvíťaziť po 46 minútach a 36 sekundách. V ten samý rok sa uskutočnila aj najkratšia časovka histórie, ktorá bola prológom s dĺžkou 1 km. Guido Bontempi ju vyhral po 1 minúte a 14 sekundách.
Najnáročnejšia etapa
Na to, aby sme sa dopátrali po najnáročnejšej etape, musíme ísť hlboko do dejín Tour de France. Takúto česť si zaslúži etapa s číslom 10, ktorá bola súčasťou Tour 1926. Pelotón opäť štartoval v Bayonne a mal za úlohu zdolať 4 ťažké horské stúpania – Aubisque, Tourmalet, Aspin a Peyresourde – predtým, ako zakončil deň v Luchon. K tomu všetkému je potrebné pripočítať aj nesmierne zlé počasie. Celkový počet, ktorý sa na ňu o polnoci vydal je 76 jazdcov. Po 17 hodinách a 12 minútach preťal Lucien Buysee ako prvý cieľovú pásku. Druhý prišiel po 25 minútach a ďalších 10 pretekárov po hodine. Čas plynul a noc sa opäť preklopila do druhého rána. Len 47 jazdcov dorazilo do Luchon – mnohí z nich sa tu dopravili autobusom. Zvyšok pretekárov zozbierali organizátori počas etapy. Etapa s číslom 18 v roku 1983 si taktiež zaslúži svoje čestné miesto. Pelotón mal pred sebou 247,5 km a 6 685 výškových metrov. Jacques Michaud vyhral v tento deň po 7 hodinách a 45 minútach.
Najkrajšia etapa
Táto kategória je osobitne dôkladne oceňovaná, keďže takmer každá z horských etáp je považovaná za úchvatnú a plnú scenérií a súbojov. 10. etapa v roku 1962 má v sebe niečo špeciálne, pretože to je deň, kedy sa zrodila legenda o Aple d’Huez. Súčasne išlo o prvý ročník, kedy sa k pelotónu pripojili aj motorky s kameramanmi na svojich sedadlách. Tak mali fanúšikovia po celom svete možnosť vidieť Tour ako nikdy predtým. Rovnako išlo o prvý rok s etapou, končiacou na vrchole stúpania – kde inde, ak nie na Alpe d’Huez. Dychberúce zábery tohto nádherného stúpania sa stali okamžitým hitom, čo zapríčinilo, že Tour sa sem vrátila ešte niekoľkokrát. V roku 2013 museli pretekári toto stúpanie absolvovať dokonca dvakrát. Rekordérom v rýchlostnom výstupe na vrchol je Marco Pantani, ktorý zdolal úctyhodných 14,5 km s prevýšením 1 135 metrov za 37 minút a 35 sekúnd. Priemerne trénovaný cyklista by potreboval odhadom hodinu a pol, pokiaľ by spojil začiatok a koniec tohto kopca.
Najdesivejšia etapa
Etapou, ktorá naháňala strach podstatnej časti pelotónu nie je ani najdlhšia ani najkopcovitejšia časť Tour de France. To, čoho sa pretekári boja, je kombinácia krátkej vzdialenosti s veľkým prevýšením. To bežne predpovedá šialené tempo od štartu až do cieľa, bez možnosti oddýchnuť si čo aspoň na chvíľu. Etapa s číslom 17 v roku 2018 je charakterizovaná týmto popisom takmer dokonale. Išlo o 65 km dlhú trasu z Bagnéres-de-Luchon do Saint-Lary-Soulan. Väčšia časť – 38 km – bolo v stúpaní na tri kopce. Pri pohľade na profil by ste nespozorovali ani meter roviny – buď sa išlo do alebo z kopca. Záverom bol finiš na Col du Portet. Čo podtrhuje špecifickosť tejto etapy, je štart ako z Formuly 1. Prvých 20 pretekárov malo úvodný náskok, po ktorom ho postupne začali dobiehať 4 oddelené skupiny, rozdelené podľa celkovej klasifikácie. Nebudeme klamať, ak povieme, že išlo o drámu od začiatku až do cieľa. Všetko sa rozhodlo až v poslednom stúpaní, kedy po útoku Naira Quintanu nemohol odpovedať ani Chris Froome a ani Geraint Thomas.
