Ahoj Martin, vedel by si sa nám predstaviť – čo ťa charakterizuje a čo máš rád?
Dobrý deň, volám sa Martin Svrček, mám 17 rokov a pretekám za Cys-akadémiu Petra Sagana. Jednoznačne ma charakterizuje slovo ,,lenivosť“. Mám rád, keď môžem nerušene odpočívať a nič nerobiť, pretože pri športe, akým je cyklistika, je času na odpočinok veľmi málo, a tak si užívam každú sekundu ničnerobenia.
Pamätáš si ešte na to, ako si sa vlastne k tomuto športu dostal? Bola to jednoznačná voľba, alebo si si musel vybrať medzi viacerými disciplínami?
Prvý šport, ktorému som sa začal venovať naplno, bol hokej. Neskôr začal bicyklovať môj kamarát z hokeja a ja som sa vďaka nemu začal tiež pomaly viac a viac zaujímať o cyklistiku. Onedlho na to som sa rozprával s ocinom, ktorý sám bicykloval, keď bol mladý. Povedal mi, že to môžem skúsiť. Popri hokeji som teda začal aj bicyklovať a keď prišli prvé výsledky, tak som si vybral cyklistiku. No a odvtedy sa naplno venujem neustálemu šliapaniu do pedálov. ☺
Počas uplynulých rokov si bol súčasťou viacerých klubov – Cys Žilina alebo neskoršia Akadémia Petra Sagana. Ako vnímaš pôsobenie v nich – je lepšie byť súčasťou klubu, než trénovať sám? Ako vieme, dostal si ponuku aj z Holandska – kam by si sa chcel posunúť ďalej?
Ja sám sa riadim pravidlom, že každý by mal robiť to, čo mu sedí. U mňa samotného sa to dosť často mení: napríklad teraz – počas pandémie som si celkom začal vychutnávať trénovanie osamote. Avšak už som sa vrátil späť k spoločnému trénovaniu. V našom klube máme výborné podmienky, za ktoré som veľmi vďačný. Len nie som úplne stotožnený s tréningovým procesom. Myslím si skôr, že by sme sa už mali posunúť ďalej a nie zostávať pri starých tréningových metódach, pretože ani vo svete nikto nespí a všetko stále napreduje. Áno, do Holandska som mal ísť, no dosť ma sklamalo, že by sa tam o nás nevedeli postarať – všetko sa muselo hradiť na vlastné náklady, a tak som sa rozhodol zostať na Slovensku. Určite by som sa neskôr chcel dostať niekam do zahraničia, aby som sa posunul, lebo na Slovensku to z môjho pohľadu s mužskou cyklistikou veľmi ružovo nevyzerá.
Počas niekoľkých rokov, ktoré si strávil na podujatiach svetovej úrovne, si už dokázal získať aj bronzovú medailu na Letnom európskom olympijskom festivale mládeže v Baku v roku 2019. Vedel by si nám priblížiť príbeh, ktorý sa za týmto úspechom skrýva?
Celý mesiac pred tým sa mi jazdilo úplné strašne, naozaj, nevedel som ísť ani v pomalom tempe. Preteky by sa dali opísať jedným slovom, a to utrpenie. V poslednom kole po 50 km som videl, že si nastupujú Belgičan, Rus a Talian. Tak som do tohto úniku hneď skočil, pretože som vedel, že to môže byť veľká šanca ako odísť – predsa len sú to silné cyklistické tímy. Napokon sa tak aj stalo a tento únik vydržal až dokonca, kde to vyvrcholilo záverečným šprintom 6-člennej skupiny. Mohol som zašprintovať aj lepšie, to je pravda, ale teraz to už nezmením a je to len také ponaučenie pre samého seba, že vždy je potrebné dať zo seba všetko, aby som nič neskôr nemusel ľutovať. No s tým, ako to napokon dopadlo, som veľmi spokojný.
Keďže na svojom konte nemáš len úspech z Baku, ale ja viacero iných (okrem iného aj ocenenie Zlatý pedál v kategórii Talent roka 2019). Ktoré sú pre teba tie „naj“ a prečo?
Pre mňa je naj jednoznačne Radjugentour v Rakúsku z roku 2018, kde som vyhral 2 etapy a skončil na 4. mieste v celkovej klasifikácii, aj napriek tomu, že som bol kadetom prvým rokom. Najcennejšie sú preto, lebo pretekár, ktorý vyhral celkovú klasifikáciu, nedávno podpísal zmluvu s WorldTour tímom Sunweb. Motivuje ma to k tomu, že ak som ho dokázal poraziť, tak aj ja mám šancu sa niekam dostať. Aspoň dúfam.
Súčasný stav cyklistiky nie je povzbudivý, ale po niekoľkých mesiacoch sa pomaly vracia do normálu – ako si trávil toto obdobie ty? Stalo sa počas neho niečo nepredvídané, alebo šlo všetko podľa plánu?
Trénoval som celý čas, vôbec som to neflákal, práve naopak. Veľmi ma bavilo jazdiť a motivovalo ma, že sa stále rýchlejšie blížia prvé preteky. No a dnes mám už za sebou 2. kolo Slovenského pohára, avšak vôbec to nedopadlo podľa mojich predstáv. Celý čas počas karantény sa mi jazdilo výborne, išiel som aj niekoľkokrát časovku, ktorú chodievam ako formu testu. Dosiahol som o 1:34 minúty lepší čas ako inokedy. Hovoril som si, že je to na dobrej ceste, ale v deň pretekov ma začali bolieť nohy, trochu som cítil hrdlo, takže som nepodal ani svoj 50% výkon. Nedokončil som teda Slovenský pohár, čo je veľmi smutné. Beriem to ako také nakopnutie a najväčšie podujatia sú ešte v nedohľadne. Dovtedy svoju formu pripravím už dúfam na 100 % výsledok.
Snáď každý z cyklistov má svoj vzor, ku ktorému vzhliadal a motivoval sa ním. Kto je tvoj idol?
Môj idol je Peťo Sagan a Remco Evenepoel. Sú to veľmi veľké osobnosti a z pohľadu cyklistov – to už ani nehovorím.
Často sa hovorí, že cyklistika je len jedna. Na Slovensku máme podmienky a aj zázemie okrem cestnej, aj pre horskú, cyklokros alebo dráhovú cyklistiku. Máš s nimi aj osobné skúsenosti?
Jasné, vyskúšal som všetko či už horské alebo dráhu (dráhe sa stále venujem ako doplnku), no aj pre mňa je cyklistika len jedna a to tá cestná. Horská cyklistka mi išla najmä, keď som bol mladší – to som sa aj niekoľkokrát zúčastnil Majstrovstiev Európy, no dnes ma na tom už nič neláka.
Mnohí z nás si nevedia predstaviť, ako vyzerá deň cyklistu, ktorý tento šport robí naplno. Vedel by si nám popísať svoj harmonogram počas bežného dňa?
Mám rád systém vo veciach, a tak mám aj skoro presný harmonogram. Ráno sa zobudím, dám si raňajky, kávu a o 10:00 idem na tréning. Z tréningu prídem tak okolo 14:00-14:30, dám si sprchu BCAA (výživové doplnky, pozn. red.) a Reboots nohavice, kvôli regenerácii. Keď sa zregenerujem, idem sa najesť. Rodičia už vedia, že keď chcú, aby som im s niečím pomohol, musia počkať do 17:00. Najčastejšie kosím trávnik, alebo celej rodine opravujem bicykle a to vedzte, že naša rodina je naozaj veľká. Čiže už som zručný takmer ako mechanik. Potom je na rade večera, strečing a idem spať.
Ako sa hovorí, nie len športom je človek živý. Sám si študentom strednej školy a pomaly sa budeš musieť rozhodnúť, čo ďalej. Stavíš to na profesionálnu cyklistiku, alebo máš aj nejaké iné plány?
Jednoznačne by som sa chcel venovať cyklistike. No mám aj zadné dvierka, keby mi to nevyšlo, chcel by som ísť ďalej študovať na vysokú školu.
Čo ťa pri každodennom vysadaní do sedla motivuje k tomu, aby si to „nezabalil“?
Výsledky a dosť aj to, že by sa mi oveľa viac páčil život, v ktorom by som len bicykloval a trénoval, než sedel v práci 8 hodín a mával stereotypný život.
Ktoré časti tvojho tréningu sú obľúbené, a ktoré naopak nie?
Veľmi rád trénujem časovku a posilňovanie – to ma baví. Naopak, nemám príliš rád šprinty do kopca, pretože potom ma všetko bolí – som v kyslíkovom dlhu a dlho sa z toho spamätávam.
Cyklisti sa podľa svojich fyziologických predispozícií a osobných schopností škatuľkujú na šprintérov, klasikárov, vrchárov či akýchsi univerzálov a mnoho iných. Vedel by si sa sám „zaškatuľkovať“ ? ?
No u mňa je to veľmi ťažké, keďže postavu mám na šprintéra, ale šprint nie je moja najsilnejšia stránka. Skôr mi idú kopce a časovky, takže by som to zhrnul asi tak, že asi taký univerzálny jazdec.
Moderné technológie sa nevyhýbajú ani športom. V cestnej cyklistike v posledných rokoch pribudli kotúčové brzdy, elektronické radenie, dokonca írsky tím Aqua Blue Sport používal jednoprevodník. Ako je to s tebou a týmito novinkami – si radšej zástancom klasiky, alebo si otvorený novým veciam?
Rád skúšam nové veci. Podľa mňa sú kotúčové brzdy aj elektrické radenie super (mám ho aj na časovkárskom bicykli a za nič by som to nevymenil). Kotúčové brzdy sú predovšetkým oveľa účinnejšie v daždi, než je to u ráfkových bŕzd, takže by mi vôbec nevadilo, keby boli súčasťou môjho bicykla.
Na čo na svojom bicykli nedáš dopustiť? Je nejaký komponent, ku ktorému máš osobitne blízky vzťah?
Myslím, že skôr nie.
Je niečo v cestnej cyklistike, čo by si najradšej zmenil – pravidlá, fungovanie celého športu alebo niečo iné?
Zatiaľ mi všetko vyhovuje a nemal som s ničím žiaden problém, čiže by som všetko ponechal tak, ako to je.
Na koniec ešte jedna otázka: Kde sa vidíš o takých 5 rokov? Respektíve, čo by si chcel v blízkej budúcnosti dosiahnuť?
Mojím najbližším cieľom je dostať sa do formy a vyhrať Majstrovstvá Slovenskej republiky, čím by som sa nominoval na Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta, kde by som chcel skončiť v hodnotení do 20. miesta. Hlavne sa chcem ukázať a podávať dobré výsledky. Potom sa mi bude ľahšie kráčať svetom a budem môcť podpísať zmluvu s nejakým mužským tímom, v ktorom by som sa mohol ďalej rozvíjať.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme množstvo úspechov!
(titulna fotografia: jmphoto)
