Japonský štýl keirin vznikol okolo roku 1948. V mnohých aspektoch pripomína konské preteky v západnom štýle. Diváci si môžu staviť na jedného z jazdcov – tak ako na kone, samozrejme, podľa stanovených kurzov. Predpokladá sa, že každoročne sa cez tento stávkový systém v keirine pretočí až 14 miliárd dolárov. To všetko v rámci 50 velodrómov pre pretekanie keirin v Japonsku.
Tak ako množstvo iných aktivít v Japonsku, aj keirin je do značnej miery ošetrený pravidlami. Každý z deviatich pretekárov počas jednej rozjazdy musí mať číslo a farebne zladené oblečenie s prilbou. Tradične sú čísla 1, 2 a 3 biele, čierne a červené, respektíve, sú rezervované pre favoritov. Ostatné čísla a farebné kombinácie už z diaľky signalizujú divákom, že ide o nových alebo menej hodnotných pretekárov.
Deväť pretekárov, ktorí jazdia na bicyklov s fixným prevodom a bez bŕzd, sa zhromaždí podľa číselného poradia pred zahrievacou miestnosťou, poklonia sa inštruktorovi, nasadnú na bicykle a krúžia okolo stredu štadióna v presne daných rozostupoch – 2 dĺžky bicykla. Tým umožnia stávkarom starostlivo si prehliadnuť ich jazdecké schopnosti a fyziologický obraz. Potom sa pretekári opäť poklonia, tentokrát štartérovi, a čakajú, pokiaľ tzv. pacer (udavač tempa na čele) – jazdec bez čísla s ružovým dresom a prilbou, pokrytý oranžovými pásikmi, nasadne na bicykel.
Keď zaznie výstrel elektrickej pištole, bicykle sú vypustené z čeľustí štartovacích zariadení a pacer sa vydá spolu s nimi na trať. Počas prvého kola sú všetci pretekári doslovne prilepení na zadnom kolese pacer-a, bojujúc o čo najlepšiu pozíciu. Samotné preteky sú dlhé vyše 2 000 metrov (teda 5 kôl na 400 metrovom ovále). Počas polovice z tejto vzdialenosti musia pretekári zotrvať za zadným kolesom pacer-a. Cieľom je udržať si dobrú pozíciu pred tým, ako sa pustia do posledného 2 a pol kola. Dovtedy sa snažia ušetriť čo najviac energie za chrbtami svojich protivníkov a súčasne nebyť až príliš vzadu, keď nastane chvíľa lámania chleba.
Tento druh pretekania vyžaduje disciplínu a vytrvalosť. To je dôvod, prečo jazdci, keď netrénujú, žijú v odlúčení od ostatných a prečo uchádzači na pretekárov keirinu musia podstúpiť striktné a namáhavé (a povinné) 10-mesačné „zasväcovanie“ a tréningový program školy keirinu pred tým, než je im umožnené pretekať.
Jedna zo škôl, Japonská škola Keirinu, je situovaná na vrchu strmej hory neďaleko Shuzenji (niečo ako kláštor), vzdialená od Tokia dve hodiny jazdy rýchlovlakom. Navyše, jej brány sú strážené. Škola pozostáva z internátov, učební a telocvične – budovy, vybavenej valcami pre zimný tréning, dvomi náročnými kopcovitými okruhmi, testovacím laboratóriom, cyklistickým obchodom a tromi velodrómami na svetovej úrovni.
Najlepší japonskí pretekári v keirine si môžu ročne zarobiť až 90 000 dolárov, čo je pekná suma peňazí v cyklistickom svete a taktiež v ňom môžu súťažiť až po dobu 20 rokov. Existujú 3 druhy jazdeckého štýlu v keirine. Najrešpektovanejším je senko – jazdec, dostatočne silný, aby viedol celé kolo a súčasne vyhral. Potom je tu makuri, ktorý dokáže predviesť razantný útok v poslednej zákrute a vyhrať. A nakoniec, oikomi, ktorý dokáže na cieľovej rovinke ešte obehnúť jazdca pred ním, a tak ho obrať o víťazstvo.
Keirin sa stal rešpektovaným medzinárodným športom v 70. a 80. rokoch 20. storočia, kedy pretekár Koichi Nakano vyhral 10 profesionálnych svetových šprintérskych majstrovstiev po sebe. Ako dôsledok bola predstavená istá forma keirinu – kedy pacer využíva motocykel skôr než bicykel – na Majstrovstvách sveta na dráhe v roku 1980. Keirin sa stal oficiálnym podujatím na Olympijských hrách 2000 v Sydney.
V tejto (medzinárodnej) verzii pacer začína na rýchlosti 30 km/h a počas nasledujúcich kôl zrýchľuje až na 50 km/h pred posledným okruhom. Rýchlosť víťaza môže dosiahnuť až 70 km/h alebo dokonca viac – to je dostatočne rýchlo na akúkoľvek formu športu.
