Pôvodne som hľadal zaujímavú a málo známu cestu s pekným cieľom. Spomenul som si na miesto, kam sme chodili v detstve na výlety. Jančekova skala je vo výške 843 metrov a týči sa nad obcou Lehota pod Vtáčnikom. Chystal som sa tam v jednu sobotu, ale od rána bola obloha zatiahnutá a doobeda niekoľkokrát mrholilo. Popoludní sa však mraky roztrhali, a tak som sa vybral na cestu. Pre istotu som si zbalil náhradné oblečenie, ktoré som našťastie nakoniec nepotreboval.
Ako dieťa som vyrastal v blízkom okolí a dávno som tam nebol, veľmi som sa na ten výjazd tešil. Avšak nečakal som, že sa za niekoľko rokov toľko vecí zmení. Uprostred cesty vyrástol aktívny lom s rampou priamo na chodníku a s tabuľami o zákaze vstupu.
Z Prievidze som vyrazil po Košovskej ceste smerom na dedinu Sebedražie, kde som okolo kostola smeroval na dedinu Cígeľ. Na konci tejto dediny, tesne pred odbočkou na lyžiarske stredisko, treba zabočiť doprava pomedzi domy. Na malom úseku si môžete užiť všetky možné povrchy, pretože po panelovej ceste sa povrch zmení na šotolinu a nakoniec vás čaká pod lomom aj pekná asfaltová cesta.
Pred lomom bolo potrebné hľadať inú cestu cez les, pretože, ako som spomínal, nechcel som riskovať stretnutie s nahnevaným strážnikom a jeho psom.
Lom som úspešne obišiel cez les, keďže ale bola sobota a v lome sa nepracovalo, neodolal som, aby som aspoň na kúsok nezašiel pozrieť toto zaujímavé miesto. Stálo to za to, pretože atmosféra tam bola úžasná. Vyzerá to tam ako niekde v Skalistých horách a prostredie je veľmi fotogenické. Dal by sa tam natáčať aj westernový film.
Keď som sa dostal nad úroveň lomu, začínala druhá problematická časť, pretože lesná zvážnica bola tak zničená lesnou technikou, že vyzerala ako rozorané pole na jar. Z väčšej časti nebolo možné po takomto teréne jazdiť a časť cesty som prešiel ako turista tlačiaci bicykel. Každopádne na križovatke, kde jedna cesta vedie dolu do doliny, je potrebné sa pustiť hore kopcom cestou vľavo.
Čoskoro som na jednom zo starých bútľavých stromov uvidel prvú tabuľku informujúcu o tom, že som na správnej ceste na Jančekovu skalu.
Možno aj vďaka tomu, že som väčšinu cesty po tejto rozoranej zvážnici bicykel tlačil, som mal čas pozerať po okolí a les je skutočne čarovný. Tesne pod vrcholom je ešte jedna informačná tabuľa a už z diaľky vidieť len nedávno osadený dvojkríž.
Mal som šťastie, pretože na vrchole som stretol rodinku a po pár vetách som zistil, že jeden z nich sa zúčastnil osadenia kríža a ukázal mi aj fotky a videá z tejto akcie.
Ten starý les, cez ktorý cesta vedie, sa však oplatí vidieť. Staré bútľavé stromy, ktorých by ste sa večer asi aj zľakli, vôňa hríbov všade naokolo, ležoviská lesnej zveri a mraveniská takmer vyššie ako človek. Pripadal som si ako niekde ďaleko od civilizácie, niekde v divočine a nie na dohľad od okolitých dedín.
Cieľ cesty určite stojí za to a môžem vám ho len odporučiť. Nabudúce sa určite pozriem aj na to, ako sa na Jančekovu skalu dostať inou trasou, z druhej strany. O tom zase niekedy inokedy.
