Nech sa už vyberiete na cestu z Prievidze alebo z Bojníc, budete sa musieť dostať k obci Kanianka, odkiaľ je najlepší štart na túto niekoľko hodinovú trasu. Ja som sa z Prievidze vybral cez Kúty, pomedzi polia rovno do Kanianky, aby som vyšiel pri miestnej priehrade. Bolo krásne letné počasie, a tak sa na brehoch slnilo množstvo ľudí.
Kúsok po hlavnej ceste cez Kanianku som sa dostal na koniec obce a púšťam sa klesaním smerom na Dubnicu, časť Bojníc. Veľmi sa ale rozbiehať nemusím, lebo už prvá odbočka vpravo do lesa je oficiálnym začiatkom mojej cesty a tu začínajú aj značené Bojnicko-Dubnické cyklotrasy.
Mierne do kopca krásnou prírodou stretám skupinky turistov či výletníkov, veď ešte som blízko Kanianky, tak je jasné, že si mnohí vyšli na nedeľnú prechádzku. Prvý oddych si môžete dopriať pri oblasti zvanej Bohátka, čo je vlastne názov miestnej chaty.
Od smerovníka Bohátka som sa dal po žltej značke smerom na Šútovské sedlo, čo je tiež jedno z obľúbených výletných miest, o čom som sa čoskoro presvedčil. Oddychové sedenie bolo plné turistov a na ohnisku sa veselo opekali špekačky.
Na lesnej križovatke kúsok nad sedlom som sa pustil doprava na smer Veľké brezy, čo je naozaj len o kúsok ďalej, ale tam si treba vybrať, či sa dáte po červenej značke priamo hore na Maguru, čo je teda riadne stúpanie, alebo ako ja – zvolíte radšej miernejší kopec po žltej značke na Plešinu.
Po chvíli predsa len kontrolujem na mape svoje rozhodnutie, ale zisťujem, že je to síce o kúsok dlhšia trasa, ale po vrstevnici, takže to stúpanie nebude také zničujúce a musím sa predsa šetriť, ešte som len na začiatku cesty.
Dostávam sa na čistinku, kde naozaj váham, ktorý smer je ten pravý. Kúsok zájdem doprava, ale ten smer sa mi nepozdáva a žiadne značenie nenachádzam. Vrátim sa na čistinku a vyberám sa prvým strmým stúpaním v dnešný deň, keď musím v polovici zosadnúť a tlačiť, pretože na piesku mi kolesá prešmykujú.
Prichádzam na ďalšiu križovatku, kde konečne nachádzam turistické značenie a zisťujem, že vlastne tu sa napájam na pôvodnú červenú značku, ktorej som sa vyhol miernejším stúpaním.
Výšku 822 metrov dosahujem pri mieste zvanom Panský háj a chvíľu uvažujem, prečo ten názov, ale prichádzam k záveru, že to bola v minulosti nejaká hora patriaca asi grófovi Pálffymu z neďalekých Bojníc.
Od tejto chvíle sa párkrát mení nálada celého lesa, lebo sa strieda listnatý les s ihličnatým a miestami je to tu skutočne tajomné. Kúsok ma sprevádzali aj zvedavé srnky, ale nepodarilo sa mi ich odfotiť, pretože púzdro na mobil má zapínanie na suchý zips a ten zvuk ich dokonale odplašil.
Na mieste zvanom Boškovie laz nečakane stretám skupinku cyklistov, ktorí sem prišli v opačnom smere z Čavoja. Nezdržím sa dlho a smerujem strmým zjazdom dolu, no po chvíli brzdím, lebo ma zaujal starý bútľavý strom, ktorý tu ostal len vďaka tomu, že je na ňom turistická značka. Pôsobí čarovným dojmom ako z rozprávky a vôbec by som nebol prekvapený, keby sa po chvíli zdvihol a odkráčal preč.
V jednom momente sa dostávam na miesto, kde je krásny výhľad do diaľky a s prekvapením zisťujem, že tá vzdialená vodná plocha je priehrada v Nitrianskom Rudne.
Prichádzam ku krížu nad obcou Kanianka a zapisujem sa do knihy návštev.
Posledná zastávka pred dosiahnutím cieľa mojej cesty je vo výške 1 034 m na mieste zvanom Polianky a je tu krásny výhľad na okolie.
Kamenistou lesnou cestičkou popod stromy prichádzam konečne na vrchol Magury. Posedím v tichu lesa, niečo zjem a chystám sa na dlhý zjazd dolu do Poruby.
Cez Porubu a Kanianku sa vraciam domov a napriek tomu, že som niektoré úseky z bicykla zišiel, pretože buď bol povrch cesty príliš sypký alebo veľmi kamenistý, aj tak sa cítim skvele, že som konečne Maguru zdolal.
