Vedenie univerzity zvažovalo, ako by mohli oceniť tohto úspešného kolegu. Pre inšpiráciu sa obrátili na iné školy. Objavili, že venovanie parkovacieho miesta je účinným prostriedkom vďaky. V zapätí po tom, ako sa pre tento návrh odhodlali, zistili, že profesor býva len niekoľko ulíc neďaleko školy, a teda preferuje dopravu bicyklom. Naviac sa sám priznal, že je nešikovným vodičom a auto používa len zriedka.
Slabé vodičské schopnosti mu však neubrali nič na popularite. Pán Smith je považovaný za obdivovaného člena školy. Častokrát je nasledovaný mnohými študentmi, ktorí sa s ním chcú odfotiť po tom, ako vyhral Nobelovu cenu, odovzdávanú výborom Kráľovskej švédskej akadémie vied.
Predtým, než bol tento ambiciózny návrh venovania parkovacieho miesta zametený pod koberec, niekto navrhol, že takýto zámer by mohol fungovať nielen pre auto, ale aj pre bicykel. Na ďalší deň, profesora Smitha pri príchode na univerzitu čakala skupina obdivovateľov, ktorí mu oznámili novinu o venovaní cyklistického parkovacieho miesta so špeciálnou tabuľou. Dokonca v tej chvíli ani nikto nepomyslel na posmešky či úškrny nad tým, že ich profesor jazdí na dámskom bicykli bielej farby.
Univerzita uviedla toto odovzdanie nielen ako poctu jednému z ich najlepších profesorov, ale tiež ako príspevok k verejnej diskusii o ekologickej udržateľnosti. Príhovor apeloval na každého, kto žije v bezprostrednej vzdialenosti od školy, aby sa začal namiesto áut a iných motorových prostriedkov, dopravovať do školy bicyklom. Takáto zámena auta za bicykel je priam rozprávkovým zakončením celého príbehu.
