Čo tak zaradiť do pretekov aj kopce?
Horské etapy, ako ich poznáme z posledných desaťročí Tour, neboli vždy samozrejmosťou. Prvé dva ročníky, aj keď ich priemerná etapa mala vyše 300 km, boli prevažne rovinatými pretekmi. Až v roku 1905 zaradili organizátori prvé stúpanie, Ballon d’Alsace. Zaujímavosťou je aj skutočnosť, že vtedajšie bicykle nemali prehadzovačky či kazety, preto si jazdi museli vymeniť ak nie celé bicykle, tak aspoň samotné kolesá.
Prvá časovka v histórii Tour de France
Stalo sa to 27. júla 1934, v predposledný deň Tour. Aj keď takáto rarita, akou je súboj jednotlivcov bez toho, aby vyštartovali súčasne, dovtedy neuzrela svetlo sveta, organizátori sa nakoniec podujali zmeniť históriu. Vyše 89 km dlhá časovka, ktorá v dnešných pomeroch je nemysliteľná, najlepšie sedela A. Magnemu, ktorý druhého R. Lapiebiea prekonal o 1:06. Priemerná rýchlosť etapy bola „len“ 35,5 km/h a jazdci v sedlách strávili od 2:32 h až k trom hodinám.
Nerozhodný rekord zisku žltých dresov
Ani 106 ročníkov ešte nedalo odpoveď na to, kto je najúspešnejším pretekárom celkovej klasifikácie v histórii Tour de France. Problémom je to, že až štyria jazdci dokázali vyhrať Tour celkovo 5-krát. Medzi nich patria B. Hinault, E. Merckx, J Anquetil a M. Indurain. Každý z nich ovládol svoju éru – napríklad Indurain vyhral päťkrát po sebe v rokoch 1991 až 1995. Zmeniť vývoj dejín môže najpravdepodobnejšie len Ch. Froome, ktorý má na svojom konte už 4 víťazstvá. Alebo, že by sme videli prichádzať novú hviezdu?
Prečo je Peter Sagan takou raritou?
Atmosféra okolo P. Sagana za posledných niekoľko rokov takmer vytvorila nové náboženstvo. Famózne víťazstvá na majstrovstvách sveta, klasikách a iných podujatiach do istej miery vždy zatieňuje zisk už šiestich zelených dresov. Týmto výkonom predčil všetkých dovtedajších šprintérov a klasikárov Tour, akými boli E, Merckx, S. Kelly alebo R. McEwen. Teda až na jedného – Erika Zabela. Ten získal rovnaký počet dresov v rokoch 1996 až 2001. Prekoná ho Peter víťazstvom v tohtoročnej Tour, alebo si budeme na nového „šampióna“ musieť ešte počkať?
So žltým dresom od začiatku do konca
J. Anquetil bol jedným z najúspešnejších cyklistov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho úspechy boli natoľko dominantné, že sa sám pred Tour 1961 označil za najpravdepodobnejšieho víťaza celkovej klasifikácie. Navyše dodal, že si žltý dres prevezme už v prvej etape a nepustí ho ani na jeden deň. Aj napriek silnej konkurencii Anquetil svoje slovo dodržal a ročník 1961 odjazdil bez straty vedenia. V nasledujúcich rokoch vyhral Tour ešte dvakrát.
Vznik tradície finišu na Elyzejských poliach v Paríži
Aj keď sa to môže javiť ako nepredstaviteľný scenár, Paríž nebol vždy strediskom dojazdu Tour de France. Posledná voľná etapa, ktorú poznáme z posledných desaťročí, nemá až také vzdialené korene. Až v roku 1975 sa organizátori dohodli s mestským vedením hlavného mesta Francúzska, že jeho centrum bude počas finálnej etapy patriť cyklistom. Prvým víťazom sa po šprinte stal Belgičan, W. Godfroot. Táto „zmluva“ sa už nikdy nezmenila, vďaka čomu môžeme v súčasnosti sledovať záver 21. etapy v srdci Paríža.
8-sekundové víťazstvo po takmer 90 hodinách pretekania
Na tesné víťazstva sme si už pri šprintérskych dojazdoch zvykli. Avšak, aké to je, ak vás po 21 etapách od zisku celkového víťazstva delí „až“ 8 sekúnd? O tom by mohol hovoriť L. Fignon, druhý muž Tour v roku 1989. Počas jeho súperenia s G. LeMondom si v rámci tohto ročníka vzájomne vymenili žltý dres až 5-krát. Do poslednej etapy, individuálnej časovky, vchádzal Fignon s 50-sekundovým náskokom. Aj keď bol LeMond lepším časovkárom, nedalo sa predpokladať, že by na Francúza počas 24 km časovky získal takmer minútu. Američan však dal do toho všetko a na páske bol o 58 sekúnd rýchlejší, čím obral Fignona o tretí zisk žltého dresu.
(zdroj foto: Fb/LeTourdeFrance)
