„Sedela som v strede na zadných sedačkách auta. Môj starý otec na jednej strane, moja stará mama na tej druhej. Žiadne bezpečnostné pásy, žiadne svetlá, keďže to auto bol šrot. Len bageta v mojej ruke a cigarety v rukách ostatných. Dym z nich sa miešal s raňajšou hmlou, kopiacou sa za oknami. Ako by to vyzeralo v dnešnej dobe…,“ smeje sa Louis nad jej prvým výletom, kde uvidela čaro Tour de France na vlastné oči.
Bol to rok 1964 a táto rodina sa usadila pod presláveným stúpaním Puy. Na druhý deň sa spolu s pol miliónom ostatných divákov zoradili pozdĺž trate, aby boli svedkami neopakovateľného divadla. Počas prvej rodinnej dovolenky na Tour sa 7-ročná Louis stala súčasťou dejín. Jacques Anquetil, hviezda cestnej cyklistiky, zvádzala na Tour boj s Raymondom Poulidorom, obľúbeným chlapcom z farmy.
„Pamätám si na krik. Bol skutočne ohlušujúci. Ani som nevedela, kde presne sa nachádza stred cesty. Len som tam stála a pevne sa držala nohy môjho starého otca. Potom ma zdvihol a posadil na svoje ramená. Vysoko nad hlavami ostatných som zazrela týchto dvoch pretekárov. Pamätám sa na ich tváre. Jedna stoická – nehybná, pripomínajúca neprítomný pohľad. Druhá snažiaca sa ukryť bolesť, avšak neúspešne.“
Asi si viete aj sami domyslieť, ktorá tvár patrila ktorému pretekárovi. Jacques Anquetil bol lídrom celkovej klasifikácie. Vedel, že jediné, čo potrebuje urobiť, je udržať sa na Poulidorovom zadnom kolese dovtedy, pokiaľ nebude mať istotu udržania dresu. Poslednou etapou bola individuálna časovka. Anquetil bol v nej jednoducho lepší, než jeho protivník. Avšak, po prvýkrát v jeho kariére, veľkí taktici odmietli urobiť to, čo bolo v tej chvíli najrozumnejšie. Obidvaja súperi tak stúpali bok po boku na vrchol kopca. Ani jeden nechcel dovoliť druhému, aby zaujal pozíciu pred ním. Tento súboj vyzeral ako nekonečný. V číslach matematiky to bolo 10 km.
Nakoniec sa Poulidorovi podarilo odpútať sa od Anquetila. Avšak stalo sa to až v priestoroch pred cieľom, kde už obidvaja videli pred sebou pásku. Poulidor stiahol 42 sekúnd z Anquetilovho vedenia. To však nebolo dostatočné. Niekoľko dní na to Jacques získal víťazstvo a žltý dres už po rekordný, piatykrát. Vedel tento neomylný taktik, kedy skutočne má nechať svojho súpera odísť? Podľa všetkého áno.
„Po tejto Tour sme sa sem vrátili ešte mnohokrát. Avšak žiadna z mojich spomienok nie je taká silná, ako táto. Roky plynuli a ja som sa postupne prepracovávala z ramien môjho starého otca do pevného zovretia mojej starej mamy, neskôr na ramená môjho otca a v poslednom rade do náručia mamy. Nakoniec, to čo ostalo, bol už len dym,“ hovorí žena s trpkým úsmevom, zapaľujúc si ďalšiu cigaretu.
Potom prišiel rok 1989 a Louise si založila svoju rodinu. Bola to presne správna doba na to, aby jej dcéra Marie mohla uzrieť opätovne napínavú etapu.
„Vtedy sme žili v Paríži a môj muž na mňa naliehal, aby sme sa vybrali na Tour. Povedal: Predsa je to vaša hlúpa rodinná tradícia,“ smeje sa Louise nad spomienkou.
Táto Tour sa zdala byť už uzavretým príbehom. Každý očakával, že Laurent Fignon vyhrá už svoju tretiu Tour, avšak nikto nemyslel na Grega LeMonda. Ako bolo známe, jeho silou bola časovka jednotlivcov. Na jeho škodu, táto etapa bola len 24 km dlhá – príliš krátka na to, aby dokázal eliminovať 50-sekundovú stratu. Aspoň tak sme sa všetci domnievali.
„Pamätám si, že vo chvíli, keď môj manžel opisoval LeMonda ako mimozemšťana, Marie mi začala čosi bľabotať do ucha. Naozaj tak vyzeral. Dôvodom bola jeho aerodynamická prilba spolu s tým divným bicyklom. Napriek tomu bol rýchly. Je isté, že zákrutu, v ktorej sme my vtedy stáli, prešiel úplne iným spôsobom, než zvyšok poľa. Skutočne nemal čo stratiť.“
Nakoniec bol Fignonov čas o 58 sekúnd pomalší než LeMondov. A všetky noviny po celom svete museli prepisovať už pripravené články o víťazstve Francúza.
„Pamätám si na to, ako som sa zamyslela nad tým, že každý z Duboiovcov prežije svoj neopakovateľný prvý deň na Tour.“
Ak sa presunieme do roku 2016, keď som stretol Louise, história sa znovu opakuje. Marie je už dospelá žena, ktorá má po svojom boku ďalšiu generáciu Duboiovcov. Jej syn, aj napriek tomu, že nenesie meno Dubois, sa ukrýva pod pláštenkou v stúpaní, na ktorom si Romain Bardet prišiel po víťazstvo na vrchole pri Mont Blancu. Rodina ma pozýva do ich karavanu k oslave toho, čo oni pokladajú za začiatok cesty Francúza k zisku víťazstva v celkovej klasifikácii.
Teraz už vieme, že tento scenár sa nenaplnil. Ale Louise nezúfa.
„Francúzi jednoducho musia počkať na nového Duboisa,“ usmieva sa Louise a ukazuje mi snímok z ultrazvuku. Marie opäť čaká nový prírastok.
