Aké boli vaše začiatky vo svete profesionálnej cyklistiky?
Začínal som v roku 1994. Pochádzam z východného Nemecka a keď som bol dieťa, tak jediné preteky, čo sme mali, bol The Course de la Paix/Preteky mieru. Pamätám si, že sme vyšli zo školy a postavili sa vedľa ciest, aby sme mohli povzbudzovať jazdcov. To bolo moje prvé stretnutie s cyklistikou. Potom som začal sledovať Tour de France a jarné klasiky, kedykoľvek bol prenos v televízii.
Takže fotografovanie nebolo vašou prvou láskou, bola to cyklistika?
Rozhodne áno. Viete, v roku 1991 som sa zaujímal o šport a športové štatistiky. Jedným z mojich prvých cieľov bolo napísať štatistickú knihu o cyklistike, pretože vo východnom Nemecku nič také nebolo k dispozícii.
Mal som ísť do Štrasburgu vo Francúzsku, aby som hľadal nejaké materiály. Cieľom bolo vytvoriť vlastnú knihu v nemeckom jazyku so športovými štatistikami. Keď som sa do projektu ponoril, uvedomil som si, že to čo som najviac potreboval boli… fotky.
Takže som v tej dobe kontaktoval niektorých z najlepších cyklistických fotografov v Nemecku. Keď som sa ich pýtal na cenu fotografií, nemohol som uveriť, aké drahé to bolo! Tak som sa rozhodol robiť cyklistickú fotografiu. Dovtedy to nebola moja vášeň. Mimochodom nikdy som tú knihu nedokončil, pretože som sa zamiloval do fotografie.
Spomínate si na meno Graham Watson? Bol to starý otec cyklistickej fotografie. Opustil nás pred dvoma rokmi. Keď som začínal, venoval som sa jeho knihám, pretože sa mi páčil jeho štýl a odvtedy ho pokladám sa svoj vzor a som ním ovplyvnený. Pred piatimi rokmi som s ním strávil jednu sezónu a bolo to pre mňa ako zjavenie.
Môžete nám povedať, ako vyzerá váš deň počas pretekov?
V prvom rade všetko závisí od druhu etapy a ako dlho sa pôjde. V niektorých Grand Tours to môže byť naozaj veľmi dlhé. Zvyčajne vstávam medzi šiestou a siedmou hodinou ráno. Nasleduje sprcha a raňajky. Potom musím byť na mieste dve až tri hodiny pred štartom, aby som si pripravil všetky podklady pre etapu toho dňa.
Hodinu pred štartom počas podpisovania jazdcov, musím byť na mieste a fotiť športových riaditeľov, jazdcov a všetkých ľudí okolo pretekov. Potom sú samotné preteky, počas ktorých strávim štyri až šesť hodín na motorke, čo je približne 80% času.
Nasleduje slávnostné odovzdávanie cien a všetky ostatné veci, ktoré trvajú približne pol hodiny po skončení. Po slávnostnom pódiu chodím do tlačového centra na dve až tri hodiny, aby som odoslal fotografie mojim klientom. Mimochodom, nie som posledný, ktorý zostáva po skončení. Vždy je to Tim De Waele, ďalší z profesionálnych fotografov ako ja (z Belgicka), ktorý zostáva najdlhšie!
Vrátim sa do hotela, kde musím odoslať fotografie, pretože klienti sú najdôležitejší. Platia ma počas celej sezóny a chcú mať materiál čo najskôr. Nakoniec sa porozprávam so svojim vodičom, aby sme si usporiadali nasledujúci deň.
Končím o polnoci, niekedy dokonca o druhej nadránom. Ako som povedal, niekedy máme naozaj dlhé presuny, najmä v úvodných, alebo záverečných častiach sezóny, keď cestujeme v tme, pretože je buď ešte tak skoro, alebo už tak neskoro.
Nie je to jednoduchá práca…
Ako vyzerá váš typický rok?
To je komplikovaná otázka… Ide o to, že moja firma rastie a stáva sa stále väčšou a väčšou, takže teraz spolupracujem s partnermi. Ale keď to spočítam, celkovo som z domu preč 260 dní v roku. Začínam v polovici januára a pracujem do októbra.
Mimo sezóny som doma. Zapínam v televízii ľadový hokej a basketbal, pretože skutočne potrebujem prestávku od cyklistiky. Samozrejme mohol by som ísť fotiť jesennú cyklokrosovú sezónu…, ale faktom je, že v tom čase som už skutočne unavený z cyklistiky.
The Grand Tours. Ktorá z nich sa vám najviac páči?
Dávam prednosť Giro. Je najkrajšia a mnoho ľudí vám povie to isté. Krajina a kultúra sú úžasné. Nie je ťažké ju zvládnuť. Niekedy sú etapy ťažké, ale je oveľa uvoľnenejšia ako Tour de France.
Tour de France je najťažšia. Všetci vedia, že je to najväčšia cyklistická súťaž. Ale pre mňa je to cirkus… Príliš veľa ľudí, príliš veľa novinárov. Ako som povedal, ak je to vaša vášeň, nie je ťažké fotiť preteky, ale ak nie, tak vám tá práca neposkytuje veľa zábavy.
Navyše po teroristických útokoch vo Francúzsku to nebolo za posledné tri roky veľmi príjemné. Bezpečnostné opatrenia sú všade a sú stresujúce. Unaví vás to. Musíte absolvovať dlhé presuny pred a po etapách. Len veľa stresu.
Aké sú vaše obľúbené preteky mimo Grand Tours?
Pred mnohými rokmi by som povedal, že Critérium du Dauphiné a Tour of Switzerland. Tieto preteky sú naozaj pekné a nie tak stresujúce ako Grand Tours. Môžete sa stretnúť s hviezdami pred a po pretekoch, podobne ako je to na Grand Tours ako sú Le Tour de France alebo Giro d´Italia.
Ale v posledných šiestich rokoch by som pridal aj nórske preteky, ako napríklad Tour des Fjords a východoeurópske preteky. Nórsko je úžasné kvôli fotografiám, ktoré mám možnosť nafotiť, keď pelotón prechádza nádhernou krajinou. Je to dokonalý zážitok.
A teraz mám aj nové obľúbené preteky vo východnej Európe! Tour of Slovenia a Tour of Croatia sa mi naozaj páčia. Ľudia sú veľmi milí. Viac však preferujem Tour of Slovenia. Musím povedať, že úroveň východoeurópskych pretekov sa stále zlepšuje.
Pokiaľ ide o jednodňové preteky nemám žiadneho favorita. Samozrejme sú tu Paris-Roubaix, Flanders, Milan-San Remo atď. Ale nedá sa všetky zvládnuť.
Takže keď plánujem sezónu, musím zvážiť, čo môžem urobiť sám, pretože občas sa konajú podobné preteky súčasne ako napríklad Paris-Nice a Tirreno-Adriatico. Takže musím o tom hovoriť so svojimi partnermi, aby som vedel, ako to bude.
Viete v mojej práci nemôžete mať len „jednu veľkú zmluvu“ s veľkým tímom. Ako profesionálny fotograf potrebujem niekoľko zaujímavých zmlúv s veľkými tímami. Je to komplikované, ale väčšina mojich klientov vyžaduje, aby som im poskytol fotografie z 90% všetkých veľkých pretekov na svete.
Mohli by ste nám povedať, ktorú považujete za vašu najlepšiu fotografiu, jednu, o ktorej máte pocit, že ste boli na správnom mieste v správny čas?
Áno, samozrejme. Bolo to pred dvomi rokmi a odfotil som ju na Tour des Fjords. Jazdci prechádzali vedľa vodopádu a potom v jednej chvíli prišiel poryv vetra, ktorý rozprášil kvapky vody po celom pelotóne. V tom momente sa objavila dúha. Nikdy na to nezabudnem!
Aká je vaša najlepšia spomienka mimo fotenia? Na aké preteky nikdy nezabudnete?
Tak to vám môžem povedať presne! Bolo to prvé víťazstvo Erika Zabela v Milano – San Remo v roku 1997. Pochádza z Berlína, môjho domova. Keď vyhral tie preteky, obaja sme začali plakať súčasne, ja pred TV a on v cieli. Erik je dobrý človek.
V poslednej časti rozhovoru máme pre vás niekoľko rýchlych otázok, Mario. Voláme to ´shots´. Dáme vám niekoľko možností, z ktorých vyberiete tú, o ktorej si myslíte, že je najlepšou odpoveďou.
Stiehl Shot #1: Čo robíte vo svojom voľnom čase? 1) Jazda na bicykli. 2) Sedíte na lehátku na dvore. 3) Venujete sa zoznamu úloh, ktorý vám dala vaša priateľka.
Určite zoznam úloh! A je to tiež o trávení času s mojou milou a dcérou.
Stiehl Shot #2: Čo preferujete po pretekoch? 1) Pivo. 2) Víno. 3) Smoothie. 4) Voda.
Belgické pivo!
Stiehl Shot #3: Ktorá možnosť je nepríjemnejšia? 1) Daždivý a chladný deň pretekov v Nórsku. 2) Horúci a suchý deň na Vuelte.
Arktické preteky. Teplo je v poriadku, ale chlad nie je dobrý pre telo, nie je dobrý pre kamery, ani pre váš tím. Ale toto sú tiež momenty, keď si uvedomíte, že fotenie je vaša vášeň, pretože to robíte aj napriek tomu, že cítite bolesť.
Stiehl Shot #4: Kedy a kde sa zvyčajne dajú zachytiť najlepšie fotky? 1) Záverečný špurt. 2) Horská prémia. 3) Časovka.
Záverečný špurt! Vidíte veľa jazdcov a idú na hranici svojich možností. Môžete vidieť ich tváre. Naozaj vidíte ich limity.
ProCyklistika je rýchly šport a máme tendenciu sa držať hlavných jazdcov a hlavných tém dňa. Kto vyhral, kto padol, kto preteky opustil. Existujú však aj úžasné príbehy, ktoré sa stávajú za kamerami. Žiaľ tieto príbehy si často nevšímame. Ale Mario a jeho nadšenie je živým príkladom toho, prečo by sme mali.
