Táto akcia sa nechala inšpirovať pretekmi v Chorvátsku, ktoré ponúkajú 4 etapy na 4 ostrovoch pre tímy zložené z dvoch jazdcov. Zatiaľ, čo v Chorvátsku sa ľudia medzi ostrovmi prepravovali loďou, tak v Českej republike prepravu cyklistom zabezpečili vlaky. Týmto spôsobom bolo možné navštíviť za štyri dni rôzne časti Českej republiky s možnosťou prespávať vo vlaku.
Prvá etapa
73 kilometrov s prevýšením 1 600 metrov
Trasa prvej etapy bola navrhnutá tak, aby prechádzala lesom okolo historického poľovníckeho hradu Křivoklát, postaveného v 14. storočí. Účastníci z cudzích krajín boli milo prekvapení skvelými trasami, tak blízko hlavného mesta Prahy. Najlepším tímom prvá etapa zabrala menej ako tri hodiny, no nám to trvalo 4 hodiny a 45 minút. Richard je síce MTB freerider, no ja som lenivý zaneprázdnený autor – z kancelárie som sa na bike tento rok dostal iba štyrikrát.
Byť na dne, nie je ten správny výraz, ale je to prvá vec, čo ma napadla. Všetko, čo by ste od takejto akcie očakávali sú dlhé stúpania a technicky náročné zjazdy. Na moje prekvapenie to tak nebolo, tá najhoršia chvíľa nastala, keď na mňa počas pretekov zaútočil obrovský roj sršňov. Jeden z nich ma dokonca bodol do ruky, našťastie sa mi ho druhou rukou podarilo za jazdy odohnať. Posledných 10km bolo zradných, objavil sa dážď a my sme si prestávali veriť. Nakoniec sme to zvládli, v cieli sme si dopriali zaslúženú horúcu sprchu a pripojili sa k ostatným na vlak do ďalšieho miesta.
Druhá etapa
50 kilometrov s prevýšením 1 900 metrov
Ďalej sme sa vybrali vlakom do Južných Čiech ku hranici s Nemeckom. Nájdete tu Šumavské pohorie nazývané – Šumava. Veľká časť hôr je tu zákonom chránená a nebolo jednoduché pre organizátorov navrhnúť trasu.
Základný tábor postavili blízko železničnej stanice Špičák. Časový limit na dokončenie druhej etapy bol stanovený na 4 a pol hodiny. Niektoré úseky boli veľmi strmé, a tak sme boli nútení veľa tlačiť. Aby toho nebolo málo ešte som aj ochorel. Do cieľa sme nakoniec dorazili len dve minúty pred limitom, bol som úplne vyčerpaný a po náročnej etape opäť nasledovala horúca sprcha, jedlo a spánok vo vlaku.
Po dvoch náročných etapách Adam Maršal bojuje s chorobou a divými sršňami. Nasleduje však svojho kamaráta Richarda Gasperottiho pri útrpnom zdolávaní trate. Budú bojovať až do konca?
Tretia etapa
33 kilometrov s prevýšením 1 600 metrov
Ďalšia etapa sa odohrávala v meste Mariánske Lázňe. Nastalo ráno a po druhej etape som úplne rozbitý. Sedím so šálkou kávy v jedálenskom vozni a premýšľam. “Neškodná” choroba, s ktorou som v posledných dňoch bojoval prerástla do nepríjemnej chrípky. Existovali len dve veci, na ktoré som dokázal myslieť. Prvá bola, že som sa cítil naozaj biedne a ďalšia, že napriek tomu musím pokračovať.
Kopcovitá krajina ma priviedla k nápadu, či nevymeniť súčasný 32-zubový prevodník za 22-zubový. Bolesti v nohách mi nahovárali výmenu. Chlapi okolo mňa sa usmievali za moje malé ozubené koliesko – ja premýšľam ako budem šliapať na rovných úsekoch. Ale v tejto etape na tom nezáležalo, pretože žiadna rovina v nej nebola.
Etapa bola veľmi špeciálna, pozostávala zo štyroch 8 kilometrových okruhov. Začali sme z centra už spomínaných Mariánskych Lázní. Okolo nás stáli davy nemeckých turistov a priali nám veľa šťastia. Na štartovacej čiare už pár tímov chýbalo, no stále ostávala veľa ďalších, s ktorými bolo možné bojovať. Po niekoľkých metroch po štarte sme sa dostali do lyžiarskeho strediska, kde na nás čakal strmý svah a blato. Netrvalo dlho, kým najlepší jazdci zmizli z dohľadu. Ostal som tam sám, teda takmer sám, stále tu so mnou bol Gaspi. Napriek sile, ktorú som do šliapania vkladal, zdalo sa mi, akoby som stál na jednom mieste. Cesta bola šmykľavá a do blata sa mi zabárali kolesá. Naďalej som nasledoval Gaspiho a nevzdával to.
V tomto okamihu som pochopil celú myšlienku pretekania vo dvojici. Nie je to len o pomocnej ruke, keď sa zraníte alebo sa stratíte niekde v lese. Myšlienka bola, aby sa pretekári navzájom podporovali a neopustili jeden druhého. Pretože, keby to jeden vzdal, bol by zodpovedný nie len za svoj neúspech, ale za neúspech tímu.
Napriek veľkej podpore Gaspiho sme dosiahli cieľovú čiaru približne 14 minút po časovom limite. Úplne vyčerpaný som chytil pivo do ruky a oslávil koniec môjho mučenia. Bol som si vedomý, že to bolo mojou vinou. V tom momente som si uvedomil, že bez dôkladného a dlhodobého tréningu bola účasť na takýchto pretekoch úplným šialenstvom. Od tohto momentu majú všetci pretekári u mňa obrovskú úctu.
Presunuli sme sa na vlakovú stanicu, aby sme vyrazili do záverečnej etapy. Aj napriek tomu, že sme vypadli z poradia, môžeme sa zúčastniť. Zobral som si so sebou všetky dostupné lieky, ľahol do postele a dúfal, že na druhý deň mi bude lepšie.
Štvrtá etapa
67 kilometrov s prevýšením 2 100 metrov
Na poslednej etape sa pretekári z Masívu prebúdzali v priemyselnom meste Most v severných Čechách. Obklopovali nás tmavé budovy pohltené v hmle. Chcel som ísť poslednú etapu ale cítil som sa veľmi slabo, takže myšlienka o účasti sa zdala byť čoraz nereálnejšia.
Avšak, šálka čiernej kávy zmenila všetko. Kofeín pomaly prechádzal mojimi žilami a postupne ma nabudil na štart. Pomaly som sa teda obliekal do cyklistického dresu. Vystúpil som z vlaku, kde ma už čakal môj kamarát Gaspi. Zaťal som zuby, nasadol na bicykel a vyrazili sme.
Cieľová rovinka sa nachádzala ešte dva kopce pred nami, čo predstavovalo asi 47 kilometrov. Tam na nás čakali najprudšie výstupy. Posilnil som sa sušeným mäsom a pokračoval. Pozeral som okolo seba a pokúšal zabudnúť, aká dlhá cesta nás ešte čaká. Počas jazdy som si spieval a sledoval vtáky na oblohe. Okrem Gaspiho spoločnosti sme mali v našej skupine aj slovenského jazdca Maja. V tomto medzinárodnom “zmiešanom” tíme sme pokračovali do záverečnej fázy dnešnej etapy a z diaľky už bolo počuť naše mená. Cieľ je pred nami, dokázali sme to!
